Používaním stránok cunder.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK
Čajové plantáže, spice garden
Rozlúčka s Lalithom
Čakala nás posledná noc v Nuwara Eliyi a po nej exkurzia v továrni na čaj. Medzitým prišlo posledné ráno v našom horskom hotelíku a s ním aj prvé slzy. Zobudila som sa skrehnutá od zimy, s boľavým hrdlom a takou svalovicou, že som ledva vstala z postele. Došla na mňa totálna kríza, asi som na chvíľu zatúžila po all inclusive šunkyváľacej svadobnej ceste v luxusnom rezorte, ako to robia "normálni" ľudia. Ani neviem ako a prečo, ale po chvíli ma to prešlo, dokonca som zvládla dolu schodmi odniesť aspoň jeden kufor. Lalith sa pri pohľade na našu čudnú chôdzu len uškŕňal, ale nič nepovedal. Až keď som sa ho spýtala, či sme jediní jeho klienti so svalovicou, so samozrejmosťou povedal, že to znášame veľmi dobre. Niektorí vraj po Adamovej hore ani nevyjdú z auta. Hneď mi bolo lepšie. :)
S Lalithom
Ale späť k čaju. Keďže káva v tunajších hoteloch bola nepitná (aspoň pre mňa) na čierny čaj ráno som si celkom navykla. Lalith nám vysvetľoval niečo o jeho zbere. Čaj priniesli Angličania na Srí Lanku z Číny. Vybudovali plantáže a lacnú pracovnú silu im robili Tamilky z Indie. Oproti Sinhálkam majú tmavšiu pleť. Je tomu tak dodnes, lebo naozaj, zberačky na plantážach boli o niečo tmavšie ako iné ženy, ktoré sme videli. Inak robota je to náročná a zle platená. Vrece majú uviazané okolo hlavy, zberajú listy a hádžu ich za chrbát.
Zberačka čaju
V prvej fabrike na čaj Mackwoods si nás nikto nevšímal. Asi sa im dvaja návštevníci zdali málo a čakali na celý autobus. Bola to trochu snobská továreň, keďže ju nedávno navštívil samotný princ Charles. V druhej továrni to bolo už v pohode, aj keď výklad bol ako z rýchlika. Ujo nám vysvetlil, že tie najvrchnejšie lístky rastliny sú biely čaj a keďže je ich málo, ten je aj najdrahší. Stredné sa používajú na výrobu zeleného čaju a spodné na čierny. Vysvetlil nám postup výroby čaju, od vädnutia listov, cez oxidáciu až po balenie čaju do veľkých mechov. Poukazoval nám aj samotnú fabriku a nakoniec sme si mohli dať šálku čaju grátis. Samozrejme, každý očakával, že im urobíme tržbu v obchode a samozrejme, aj sme nejakú urobili.
Spracovanie čaju - oxidácia, pod čaj sa vháňa vzduch
Odtiaľ sme už putovali do Negomba s malou zastávkou. Neplánovane sme sa odviezli na slonovi! No vážne, ukecali ma na jazdu na chrbte dvojmetrového slona, teda vlastne slonice Moniky. Síce som celý čas umierala od strachu, keďže sa bojím výšok, kričala som že spadnem a držala sa Mareka ako repíč, ale nakoniec som sa usmievala od ucha k uchu. Vraj jazda na slonovi vyplavuje endorfíny a naozaj - bolo to tak.
Pokračovali sme ďalej do Kandy, kde sme sa stavili v takzvanej spice garden. Keďže nám nenapadlo použiť repelent na cestu autom, hneď ako sme vystúpili, vrhli sa na nás komáre a štípali nás hlava nehlava. Neviem, či ich náhodou nemali dohodnuté, lebo ujo hneď priniesol nejaký bylinný prípravok na ošetrenie štipancov a iný zase proti komárom a ponatieral nás. Potom sme už počúvali výklad a obdivovali, ako v prírode rastú vanilka, kakao, muškátový orech, škorica a mnohé ďalšie rastliny a korenia. Bolo to fajn, Marek dostal dokonca masáž chrbta a ponúkli nám kakao z kokosového mlieka aj koreninový čaj, ale opäť nás "nenútene" zaviedli do obchodu. Odišli sme s prípravkom na depiláciu a protikomárovým zázrakom.
V spice garden
Bol to náš posledný deň s Lalithom a na rozlúčku sme mu mali do zošita napísať nejaký odkaz, akože referencie. Cestou nám zastavil v stánku s ovocím a kúpil dva druhy banánov a dva druhy máng - na porovnanie. Všetky boli krásne, zrelé, šťavnaté, s naším ovocím sa nedali ani porovnať.