Používaním stránok cunder.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK
Negambo
Konečne teplo a voda
Do Negomba, Lalithovho bydliska sme prišli poobede. Je to inak veľké mesto, má 700-tisíc obyvateľov. Vysadil nás v hoteli Golden Star Beach Hotel, dali sme mu na rozlúčku 3500 rupií a tým sme odštartovali oddychovú časť nášho výletu. Konečne, už sme to potrebovali. Hotel bol OK, na recepcii práve inštalovali honosnú vianočnú výzdobu - Santu aj so sobmi. Z izby sme až takí nadšení neboli. Tým viac, keď sme zistili, že vedľa je párik notorických fajčiarov, ktorí fajčia aj vo vnútri v izbe. Vyzerali ako živé mŕtvoly - len kosť a koža, stále sa škvarili na slnku a pili alkohol. A keďže nás od nich delila len stena prerušená zamknutými dverami, dym bolo cítiť aj u nás. Navyše hneď po príchode začalo liať ako z krhly. Našťastie tam hore nás má asi niekto rád, lebo nakoniec sa všetko vyriešilo. Vyčasilo sa, izbu nám vymenili za asi najlepšiu v hoteli - oveľa väčšiu, krajšiu a na poschodí, takže môj strach zo švábov opadol. Vlastne za celú dovolenku sme videli len jedného, aj to mŕtveho. (S odstupom času nechápem, čoho som sa tak bála, lebo v hoteloch bolo čistučko.) Horšie to bolo so psami. Je ich plno na celom ostrove, chodia sem a tam a väčšinou vždy niekomu akoby patria, aj keď žijú na ulici. No na tunajšej pláži boli celé svorky psov, ktoré lovili krabov a od neustálych bitiek medzi sebou boli celí zjazvení. Jedni sa na nás tak rozštekali, že sme sa zľakli. Keďže hotel bol prakticky na pláži, neváhali prísť až k bazénu, kým ich personál nevyhnal. No naučili sme sa, že sa stačí zahnať a odídu preč, takže nakoniec sme si na nich zvykli. Ja by som ich aj nakŕmila, ale bolo jasné, že potom by som sa ich už nezbavila.
Pláž Negombo, loď oruwa
V poslednom hoteli sme strávili tri noci. Varili tu super, bol veľký výber a jedlá boli pikantnosťou asi prispôsobené turistom, lebo sa to dalo prežiť. Veľmi mi chutila miestna špecialita šošovicové karí - Dahl Curry a hneď som si zaumienila, že ho uvarím aj doma. Inak bola kuchyňa prispôsobené európskemu štýlu. Počas nášho pobytu sa tam dokonca konala svadba a ešte pred ňou mužská rozlúčka so slobodou. Síce sme veľa nevideli, ale hostia zväčša chodili v tradičných odevoch a stoly boli vyzdobené podobne, ako sa zdobia u nás.
Túlavý pes loví kraba
Inak more na kúpanie nič moc - od neustálych búrok zakalané s veľkými vlnami. Možno je to tak len na začiatku sezóny, nechcem im krivdiť. Opaľovali sme sa pri bazéne, odkiaľ bolo k moru len pár metrov. Na pláži sme radšej neležali, lebo konentrácia predajcov suvenírov bola vyššia ako turistov. Chodili inkognito a tovar mali v igelitkách. S jedným sme sa však skamarátili. Mohol mať toľko rokov ako my, volal sa Šukram a rozprával sa s nami o našej krajine, akú sú tam pomery, počasie a tak. Páčili sa mu Marekove modré oči. On nebol nikdy mimo Srí Lanky a najďalej bol na Adamovej hore, keď bol malý chlapec. Živí sa rybolovom a v sezóne predajom suvenírov z mušlí, žraločích zubov a podobne. Bol podarený, s úsmevom od ucha k uchu a neskutočne bielymi zubami. Marek chcel drevenú masku, tak mu ju zohnal cez kamaráta za 25 eur a sám z toho zrejme nemal žiadnu províziu. Tak si Marek nakoniec od neho za posledné drobné kúpil náramok so žraločím zubom. Síce pod cenu, ale pod podmienkou, že keď sa na Srí Lanku raz vrátime, máme ho vyhľadať a urobiť mu tržbu. Presne vedel, čo bude o robiť o 10 rokov. Na tej istej pláži predávať suveníry.
Predavač suvenírov (vpravo)
Keď práve nepršalo, bolo horko a pražilo slnko. A v takej horúčave sme sa vybrali na prechádzku do centra. To sme však hneď oľutovali. Chodníky tam neboli, namiesto nich boli popri ceste nie práve voňavé kanály a sem-tam nejaká malá skládka. Na každom kroku nám niekto niečo ponúkal a kým sme prišli do mesta, trvalo nám to takmer hodinu. Zázrak, že sme nedostali úpal. Po ceste sme však natrafili na katolícky, anglikánsky kostol, pozreli sme si školu, ktorá mala namiesto okien len mreže a prehodili sme pár slov s miestnymi, ktorí nás navigovali na správnu cestu. Centrum sme spoznali podľa obchodov, dokonca tu bol aj obchodný dom s oblečením, kde mali celkom nositeľné veci. A, samozrejme, opäť tu kraľoval Baťa bez mäkčeňa, dokonca až dve predajne. Rodičom a partii sme chceli vziať nejaký miestny alkohol, ten však majú len v špecializovaných obchodoch, nie v potravinách ako u nás. Vzali sme pár fliaš kokosového araku, ktorý bol pomerom cena - kvalita veľmi fajn. Sedemdecka pätnásťročného araku krásne zabaleného v krabici stála tisíc rupií, čo je v prepočte niečo cez 7 eur.
Negombo - rušná hlavná ulica
Poučili sme sa a naspäť sme si vzali tuk-tuk. Oddychová časť sa niesla v znamení raňajky - opaľovanie a kúpanie v bazéne (konečne bolo naozaj teplo!) - oddych - prechádzka - búrka - večera... Krásny stereotyp, ktorý nám padol maximálne vhod.
Škoda, že to celé netrvalo dlhšie...
PS: Ďakujeme ešte raz všetkým svadobčanom za tieto krásne dni <3