Používaním stránok cunder.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK
Adamova hora, Nuwara Eliya
Na návšteve u Adama
Ocitli sme sa v horskej dedinke s nadmorskou výškou 1200 m n.m., niečo ako naše Štrbské pleso. Len nie také vybudované. Hotel bol postavený na svahu a jednotlivé poschodia boli usporiadané terasovito. My sme boli úplne hore a po prekonaní desiatok strmých schodov bol výhľad naozaj božský! Izba nás očarila už menej, vlastne sme boli sklamaní. Čudné postele s ružovými moskitiérami boli ako v erotickom salóne z roku 5, namiesto sprchy bola v kúpelke len hadica a tlak vody minimálny. No ale reku nebudeme hejtovať, aj tak sa tu zdržíme len jednu noc. Vlastne ani to nie. Po večeri, ktorá bola fajn (Majovi chutila najviac zo všetkých), ale došli sme medzi poslednými, čiže bufet bol už dosť vybrakovaný, sme sa s Lalithom išli prejsť. Ukázal nám, kadiaľ pôjdeme smerom na Adamovu horu, ale vlastne to bolo zbytočné, lebo cesta bola lemovaná stánkami so suvenírmi, gýčovými hračkami, jedlom, atď. A bola vysvietená až hore. Povedal nám, že ak chceme stihnúť východ slnka, stačí nám vyraziť o druhej. (Áno, ráno!)
Pohľad z hotela Punsisi rest hotel
Takže sme išli na izbu pripraviť si veci na nočný výstup a o deviatej sme zaľahli s budíkom nastaveným na druhú. Kým sme sa obliekli, pobalili, nastriekali repelentom atď, bolo už pol tretej preč. Spoliehali sme sa na svoju kondičku, veď čo je to 5000 schodov? Ono sa to aj ťažko predstavuje, či je to veľa alebo málo, keď toľko schodov človek pokope nikdy nevidel. A tak sme išli, občas niekoho stretli, schody boli nízke a nariedko, prekladané rovinkami. Asi po hodine to začalo stúpať a v diaľke sme videli samotný vrchol Adamovej hory s vysvietenou cestičkou. Boli sme príšerne ďaleko! Pridali sme teda do kroku a svižne kráčali hore. Neviem či mi klesol cukor, alebo či to bolo nadmorskou výškou, ale v jednom momente som skoro odpadla, také mdloby na mňa išli. Musela som si sadnúť, dať si kolu a džem z hotela a potom to bolo už fajn. Aj keď chcelo to dosť sebazaprenia. Stretali sme hlavne miestnych, vracajúcich sa dolu. Boli to starí, mladí, deti... všelikto – niektorí sa držali za ruky, spievali a všetci sa usmievali. Prechádzkovým tempom, ktorým kráčali, im cesta mohla trvať možno aj celý deň. A keď sme prechádzali okolo provizórnych nocľahární, asi aj viac dní. Na sebe mali, ako inak, mikiny alebo svetre, hrubé farebné flisové čapice, aké by si našinec nasadil pri mínus 10 a silnom vetre, a na nohách obuté žabky. Tí odvážnejší boli úplne bosí. Len sme krútili hlavami a v našich bežecko-turistických outfitoch míňali jeden schod za druhým.
Cesta na Adamovu horu - nocľaháreň
Vystúpiť na Adamovu horu bol neopísateľný pocit! Boli sme na seba naozaj hrdí a hlavne – stihli sme to ešte za tmy, cca o štvrť na 6. Slnko sa začalo spoza obzoru vynárať až okolo šiestej. Zatiaľ sme si to tam hore omrkli. Po kresťanských náboženských symboloch ani stopy. Hora sa síce volá po Adamovi, ktorý bol vyhnaný z raja, zato hore je to čisto budhistické územie. Dokonca sme sa museli pred vstupom na samý vrch vyzuť, hoci teplota mohla byť okolo 16 stupňov a pocitovo ešte nižšia. Nemienila som ochorieť, tak som si nechala aspoň ponožky.
Zazvonili sme si na zvone – každý mal šnúrou potiahnuť toľkokrát, koľký krát tam bol. Zvonili aj osemkrát po sebe, my sme cingli len raz, ale ktovie? Možno nie naposledy.
Východ slnka túžobne očakával dav niekoľkých stoviek ľudí – veľkých, malých aj tých úplne najmenších. A keď sa konečne objavilo slnko, mnísi z chrámu začali bubnovať a hrať.
Východ slnka na Adamovej hore
Pofotili sme, potočili a pomaly sme sa pobrali dolu. Slnko začalo seriózne pripekať. Lenže naša predstava, že dolu len rýchlo zbehneme, sa nenaplnila. Svaly zničené z výstupu hore a stuhnuté zo státia na vetre odmietali spolupracovať a triasli sa ako o život. Každý krok nás bolel. (A to sme ešte netušili, čo bude nasledovať ďalšie dni!) Takže kým sme dohopkali na raňajky do hotela, bolo po deviatej. Našťastie, jesť nám dali a pravá srílanská omeleta so zeleninou nakrájanou nadrobno aj čerstvý ananás a silný čierny čaj pomaly vracali život do tiel zmohnutých fyzickým výkonom a nedostatkom spánku.
Zelená "nurelia"
Zbalili sme sa a vyrazili smerom ešte vyššie do hôr. Po ceste sme spali ako zabití.
Ďalšie dve noci sme mali stráviť v mestečku Nuwara Eliya, v srdci čajových plantáží. Už po príchode sme si všimli, že Briti tam zanechali viac stôp ako inde. Pošta, golfové ihrisko, parky, jazierko, kríky upravené do rôznych tarov, infraštruktúra - z toho všetkého bolo cítiť Anglicko. (Jasné, že britský vplyv je zrejmý na celom ostrove, veď nebyť Britov, možno by dodnes nemali železnicu. Škoda, že všetko po tých rokoch už dosluhuje a nemá to kto opraviť.) Domov v koloniálnom štýle s upravenými trávnikmi tu bolo ako maku. A nie náhodou. Keď sa Briti rozhodli pestovať čaj na Srí Lanke, vybrali si práve Nuwara Eliyu, lebo im počasím najviac pripomínala domov. A naozaj - už sme oľutovali, že sme si nevzali viac teplého oblečenia. Pri našom príchode do hotela Oak Ray bolo pomerne chladno a popŕchalo. Dostali sme welcome drink - čierny čaj a teplý vlhčený obrúsok na utretie rúk. Milé. Celý hotel vrátane jedálne a izieb pôsobil luxusným dojmom, ale bolo tu pár detailov, ktoré ho kazili. Napríklad strašná zima na izbe, ktorá sa dala na chvíľu zahnať predpotopným elektrickým ohrievačom. Ale ten zase strašne hučal, takže v noci by nás budil. Záhadu sme vyriešili. Atypické okno sa nedalo dobre zaskliť, takže v ňom bola asi desaťcentimetrová diera. Romantika. :)
Dom v anglickom štýle
Ešte pred večerou a napriek svalovici sme sa vybrali na prechádzku do mesta. V kontraste s čistulinkou zelenou prírodou tu bola špina, smrad a neporiadok. Napríklad taká MHD. Predpotopné autobusy so smradiacimi výfukmi, do ktorých ľudia naskakovali a vyskakovali z nich za jazdy. Turistov tu bolo minimum a tak sme sa vnorili do davu a vydali sa tam, kam mierila väčšina domácich. Na tržnicu. A to bol naozaj zážitok. Trma-vrma, prekrikovanie, zjednávanie. Tovar rozložený na zemi - lacné žabky vedľa neskutočne smradľavých rýb, z ktorých nás v momente naplo, hneď vedľa stánok so zmrzlinou... Zažila som naozajstný kultúrny šok. :) Nevydržali sme tam dlho, radšej se sa vrátili kúsok späť k obchodíkom, ktoré nám zrazu pripadali ako luxusné butiky. Marek si kúpil polokošeľu a v obuvi, ktorá bola podľa prevažne zahraničnej klientely luxusná, sme obzerali topánky. Boli stále lacné, vyzerali aj kvalitne, no boli nemoderné. To bol hlavný problém lacných nákupov na Srí Lanke, o ktorých sme toľko čítali na českých blogoch. Desať rokov staré modely sme si vážne kúpiť nechceli. Ale žabky sú len žabky a tu stáli okolo troch eur, takže tie sme nakúpili pre celú rodinu.
Všadeprítomné Tuk-Tuky
Objavili sme aj Baťu, ktorý je tu bez mäkčeňa, no inak je to podľa Lalitha najkvalitnejšia obuv. Ceny smiešne, no opäť veľmi zvláštny sortiment. Jedine detské topánočky tu mali schopné a tak sme jedny vzali nášmu krstniatku Slávke. A cestou naspäť sme si kúpili banány - žlté aj červené, ktoré sú vraj výživnejšie a chutnejšie. Boli fajn, trochu šťavnatejšie a kyselšie ako klasické.
Odvrátená strana Nuwara Eliya
Večera v hoteli bola chutná, formou bufetu, zážitok nám kazili iba hluční Japonci, ktorí konverzovali tak, akoby sa hádali a doslova po sebe syčali. Navyše vkuse chriachali, u nich je to asi prejav toho, že im chutí. :)
Potom sme sa už pobrali na kutě, lebo nás čakalo skoré vstávanie o pol 6. S raňajkovým balíčkom (kuracie sendviče, vajce, banán, kúsok ananásu, bábovka - všetko strašne dobré) sme sa vydali smer národný park Hortnove pláne. Lalith nešoféroval, len sa viezol, za volantom bol mladík, ktorý nevedel dobre po anglicky, takže bol ticho.