Používaním stránok cunder.sk súhlasíte s používaním cookies. Viac info OK
Chrám Budhovho zubu
Chrám bez zubu
Keďže sme boli v exotike prvýkrát, dali sme sa pre istotu zaočkovať proti žltačke. A v batožine nemohla chýbať silná trojka: slivovica, dezinfekčný gél a megasilný repelent. So slivovicou sme začali hneď ráno nalačno a ruky sme si gélovali v jednom kuse - teda aspoň ja. Prvé stretnutie s repelentom malo prísť až neskôr.
Po raňajkách, ktoré boli bufetové s veľkým výberom pečiva, ovocia, ale nechýbali ani vajcia, syr, párky… sme naložili kufre do auta a odviezli sa k Chrámu Budhovho zubu - pamiatke UNESCO.
Chrám Budhovho zubu
Vedeli sme, že do chrámu je zakázaný vstup s odhalenými ramenami a v krátkej sukni alebo nohaviciach. Trochu som však podcenila rozparky na mojich dlhých šatách, lebo SBS-kárkam pri vchode sa to zjavne nepozdávalo. Našťastie hneď vyrástol zo zeme miestny sockár s akousi okrovou handrou. Tak som si ju za 200 rupií požičala. Do areálu bolo treba prejsť cez kabínky, v ktorých boli detektory a kontrolovali aj obsah kabeliek. Až neskôr som sa dozvedela, že sú to bezpečnostné opatrenia kvôli teroristickému útoku tamilských extrémistov LTTE v roku 1998.
Prakticky hneď za hlavnou bránou do areálu boli modliaci sa ľudia. Sedeli na zemi doslova všade a modlili sa spolu s duchovným, ktorý hovoril do mikrofónu s dosahom do celého areálu. Väčšinou nám nikto nevenoval pozornosť, aj keď sme medzi tým množstvo tmavokožích pôsobili ako päsť na oko. Navyše boli všetci domáci v bielom, biela je totiž sviatočná farba a my sme sa v chráme objavili v ich sviatočný deň – v sobotu. Okrem toho bol práve spln, čo je u Budhistov najväčší sviatok, lebo počas splnu sa narodil a dosiahol osvietenie Budha.
Modliace sa ženy
Videli sme strom, pod ktorým sa údajne modlil Budha, aj stánky, v ktorých predávali vonné tyčinky a kvety. Ľudia si ich mohli kúpiť a potom obetovať v chráme. Pred vstupom do samotného chrámu sme sa museli vyzuť a dať topánky postrážiť za bakšiš. Každý pár nás vyšiel na 25 rupií. Samotné vstupné stálo 1000 rupií, pričom domáci a Japonci to mali zadarmo. (Japonci preto, lebo pomohli zrekonštruovať chrám po spomínanom útoku.)
Strom, pod ktorým meditoval budha
Už z diaľky sme videli, že časť strechy chrámu je zlatá. Práve pod ňou je uložená vzácna relikvia – údajne pravý Budhov zub. Vidieť ho, alebo aspoň sedem skriniek zo zlata a striebra, v ktorých je matrioškovým štýlom uložený, sa nám však nepodarilo. Je to vraj možné počas pobožností, ale asi sme tam neboli v správnom čase. Inak podľa niektorých teórií sa už zub v schránke nenachádza, lebo ho ukradli, podľa iných to zase nie je Budhov zub, lebo meria až sedem centimetrov. Samotný chrám bol natrieskaný ľuďmi, no keďže Srílančania sú zväčša nízki, videli sme ponad nich. Ja s mojimi 163 centimetrami som si tam pripadala ako žirafa. :)
S naším sprievodcom Lalithom
Viac nás zaujalo mauzóleum venované slonovi Rádžovi, ktorý roky nosil na chrbte relikviu so zubom počas veľkých slávností Esala Perahera, ktoré sa konajú len raz za rok. Zomrel v roku 1988, vraj od hladu – keďže denne zožral 200 kilogramov listov zo stromu, zodrali sa mu zuby. Za slona bol dokonca vyhlásený štátny smútok. Dnes sú tieto slony štyri a pri nosení sa striedajú.
Prvý kontakt s miestnymi
Po Chráme Budhovho zubu nás čakal celkom rušný deň. Najskôr návšteva batikovej dielne Batik factory. Bolo to len zopár miestností, v jednej pracovalo asi päť mladých žien a v ďalších mali vystavené hotové výrobky, čiže vlastne obchod. Vstupné sa neplatilo, ale pochopili sme, že si musíme niečo kúpiť. Nie že by sme nechceli, ale nič sa nám tam nepáčilo, resp. nebolo náš štýl. Nakoniec sme si vybrali plátno so sloníkom.
Batikovanie
Milá slečna nám však vysvetlila postup batikovania a musím povedať, že to bolo zaujímavé. Rozhodne nie to, čom predvádzala s farbami na textil a špagátom vo svojich tínedžerských rokoch. Na plátno sa kreslí zmesou parafínu, včelieho vosku a živice a medzitým sa ponára do rôznych farieb. V nich je primiešaný naftalín, aby lepšie držali.
Ďalšie naše kroky smerovali do obchodíkov so suvenírmi. Boli ti Lalithovi známi, tak sľúbil, že nám vybaví dobré ceny. Kúpili sme magnetky, peňaženku, hodvábne sárí pre Lidku, Marek si kúpil tričko, keďže si so sebou na celý výlet vzal iba tri (skoro som ho dorazila). V textilnom obchode nám sympatické slečny ukázali tkáčsky stav a potom som si skúšala ich národný odev. Jedna z nich mi z recesie doniesla tú nalepovaci ozdobu na čelo. No keby som nebola o päť odtieňov bledšia ako ony, tuším by som aj zapadla.
Katka v tradičnom odeve
Potom nás čakala návšteva múzea drahokamov, ktorými je ostrov vychýrený a dajú sa tu zohnať za dobrú cenu. My sme pôvodne nič kupovať nechceli, ale nakoniec sme boli donútení. :) Lepšie povedané, po prehliadke, výklade a videu by bolo trošku drzé nič si nekúpiť a asi by sa aj urazili. Tak som prišla k mojim náušniciam s maličkými modrými zafírmi.
Aby toho nebolo málo, čakala nás tá časť, pre ktorú sa náš dovolenkový balík volal light adventure. Štipka dobrodružstva v podobe raftingu. Našťastie, hladina vody bola vyhovujúca, lebo keby nie, rafting sa nekoná. Takže sme sa najskôr prezliekli do plaviek, kraťasov a tričiek (lebo teplo veru nebolo), podali sme si ruky s mladými chalanmi, podľa farby pleti asi Tamilmi (národnostná menšina, 93% obyvateľov sú Sinhálci), zobrali sme do rúk pádla a nasledovali ich k rieke. Oni niesli čln. Ja som mala rešpekt, ale dúfala, som, že to bude v pohode. A aj bolo. Až na asi dva-tri momenty, kedy nás voda naozaj ošplechla od hlavy po päty to bolo také decentné. Vypadnúť sa nedalo, ale na jednom úseku sme zastali a nabádali nás, aby sme skočili do vody. Ja som odmietla, ale Majo sa s chuťou vykúpal. Inak, práve na tejto rieke sa natáčal film Most cez rieku Kwai a dodnes sú tam pozostatky starého mosta. Mňa však viac zaujali miestne ženy, ktoré na rieke prali prádlo tak, ako u nás kedysi.
Raft na Kelani river
Na druhom konci splavu nás už čakalo auto s Lalithom a suchými vecami. Chalanom sme dali dýško, rozlúčili sme sa a vydali sa smerom k hotelu číslo dva. Volal sa Punsisi rest v časti Maskeliya, na úpätí Adamovej hory.